Keďže moje myšlienky sú v poslednej dobe dosť chaotické, upozorňujem čitateľov, že aj tento článok (názor, blog) sa Vám možno bude zdať takýto. Ďakujem Evi za to, že si nato poukázala a taktiež Ľubke, ktorá sa mordovala nad ostatnými vecami (snáď sa už raz naučím písať poriadne).
Po dlhšej dobe som sa opäť odhodlal písať. Ako píšem tieto riadky, premýšľam nad tým, čo je to, čo ma najviac reprezentuje, vystihuje. Ako nad tým tak premýšľam, uvedomujem si, že som nikdy nemal problém povedať svoj názor iným, aj keď to bolo veľakrát práve o tom, že som išiel hlavou proti múru.
Túto svoju vlastnosť (alebo ako to nazvať) som musel určite zdediť. Už môj dedo bol taký. Je pravda, že kvôli nemu potom mali problémy môj oco a teta (nedostali sa na školu, akú chceli a možno aj iné veci o ktorých ja ani neviem), ale ja si ho cením práve za to, že aj počas komunizmu sa nebál postaviť za svoju pravdu. Keď som sa o tomto bavil s otcom, zistil som, že aj on je taký, ide si za svojou hlavou. Všetci traja to máme niekde v sebe. Veríme svojej pravde, aj keď občas to vyzerá tak, že ideme proti každému.
Osobne si myslím, že to nie je tak, že ideme proti každému, skôr ide o to, že niečomu veríme. Veríme našej pravde a sme ochotní sa za ňu postaviť. Nebudem používať slovo bojovať. Asi každý z nás sa naučil, že bojovať treba, ale treba si uvedomiť, kedy ten boj stojí za to a kedy by to bol boj s veternými mlynmi. Tým, že ste odlišní, Vás často nemusia ľudia pochopiť a žiaľ, potom musíte ísť sám.
Nikoho (teda zatiaľ som asi nestretol takého človeka) nebaví ísť cestou sám. Stále potrebujeme niekoho, s kým by sme tú cestu mali spoločnú. Aj keď nie úplne celú, aspoň časť. Verím, že ľudia do našich životov neprichádzajú náhodou. Nikoho, koho v živote stretnete, nestretávate náhodou. Je to preto, lebo tento človek Vás má niečo naučiť. Či sa zdá byť dobrý, alebo zlý. Podobne ako Hirax nerozdeľujem ľudí na dobrých a zlých, ale skôr na učiteľov a zrkadlá. Pre rýchle objasnenie. Učitelia sú ľudia, čo Vás v živote majú niečo naučiť a zrkadlá sú ľudia, ktorí Vás zrkadlia tzn. že sú v niečom podobní Vám. S týmito ľuďmi si rozumiete veľmi dobre a po čase sa poznáte natoľko, že nie sú potrebné ani slová. Jednoducho viete, že ste sa jeden v druhom našli (mimochodom krásna myšlienka piesne od skupiny Kvety v podpaží – Keby snáď; odporúčam si ju popočúvať).
V poslednej dobe mám pocit, že mnoho ľudí naokolo sa rozchádza a občas sa mi zdá, že tí ľudia niekde opustili aj samých seba. Prestali si veriť, prípadne robia niečo, čomu sami neveria. Nechcem aby tieto myšlienky (blog, úvaha, nazvite si to ako chcete) zneli depresívne. Avšak možno aj Vy na sebe vidíte to, že aj keď sa snažíte o nejaké veci, nie stále idú tak ako by ste chceli a možno aj Vás to deprimuje. Ako keby sme sa cestou niekde stratili a opäť hľadali samých seba.
Aj ja veľakrát rozmýšľam nad tým, čo je to, čo by som naozaj chcel v živote robiť. Čo je to, čo ma naozaj napĺňa. Taktiež to cítim z ľudí v mojom okolí. Ako keby nenašli svoje miesto. Žijú život, ktorý možno nie je úplne podľa ich predstáv, ale idú ďalej. Napriek pocitu, že to nie je tá cesta ktorou sa chceli vybrať.
Tieto myšlienky píšem 17.augusta 2019. Je to druhé leto za sebou, ktoré som si predstavoval inak, a žiaľ v mojich 27 rokoch mám pocit, že ešte stále som nezažil to najlepšie leto svojho života. Možno som ho zažil niekedy oveľa skôr, ale neuvedomujem si to. Neviem.
Viem však jednu vec a je to zároveň aj moja prosba na Vás, ktorí tieto myšlienky práve čítate. Ak máte vedľa seba niekoho, odložte prosím Váš mobil a venujte sa tomu človeku čo sedí vedľa Vás. Venujte sa tomu prítomnému okamihu, ktorý si môžete navzájom dať. Venujte všetok prítomný čas danej situácií ktorú spoločne prežívate. Veľakrát tým, že „len niekomu odpíšete“ toho človeka čo je práve vedľa Vás odignorujete. Možno je tu niečo, čo by Vám chcel povedať a Vy ani nezaregistrujete myšlienku, ktorú Vám chce odovzdať. Áno, viem to sám, že občas keď som von, niekomu odpíšem, prípadne dvihnem. Snažím sa však čas, ktorý som s niekým von, venovať práve tomu človeku, s ktorým som, venovať sa prítomnému okamihu. Nie je nič zlé na tom, odfotiť sa a mať spoločnú spomienku, prípadne niečo spoločného natočiť, ale nezabúdajte sa venovať jeden druhému namiesto Vašich mobilov.
Prečo to celé píšem? Lebo občas mám pocit, že aby sme našli tú cestu, ktorú hľadáme, stačilo tak málo. Možno sa len podeliť s druhými o to, kde sme a kam sa chceme dostať. Ako sa už tou cestou väčšinou nejako vyrieši samé.
ĎAKUJEM 🙂
